Alexandra Šišková založila v roku 2019 so spoločníkom firmu Omicron, od roku 2022 ju vedie sama. Z Kežmarku stavia veľké solárne parky v Nemecku, v Česku a na Slovensku.
Veľké solárne parky nie sú bežný sen mladého človeka. Ako ste sa k tomu dostali?
Nemyslím si, že nejaké malé dievčatko rozmýšľa nad tým, že bude stavať fotovoltické elektrárne. Bolo to skôr nedopatrením alebo náhodou. Spojili sa nám cesty s mojím bývalým spoločníkom, začala som u neho robiť iné veci, prevažne gastronómiu, a on mi ukázal stavbu. Keď som prvýkrát prišla na stavbu a videla celý ten kolos, ktorý tam funguje, že za jeden mesiac dokážete vlastnými rukami postaviť niečo také obrovské a že po vás niečo zostane, povedala som si: toto je to, čo chcem robiť. Poďme do toho.
Nebolo to odstrašujúce? Stavebníctvo potrebuje na začiatok kapitál a veľký solárny park v Nemecku znie ako biznis, do ktorého sa len tak nevstupuje.
Samozrejme, bolo tam strašne veľa vecí, ktoré boli odstrašujúce. Nebola som v tom sama, mala som podporu rodiny aj kolegu, ktorí ma naučili strašne veľa vecí. Keďže sme začínali v Nemecku, mala som aj veľmi dobrých nemeckých partnerov, ktorí boli veľmi zhovievaví. Naučili ma, ako to funguje na stavbách, ako sa správne správať k ľuďom aj k investorovi a ako to má byť správne rozdelené.
Celé to bola súhra veľmi dobrých okolností a veľmi dobrých ľudí, ktorí si napriek tomu, že som žena, nepovedali, že to necháme tak. Ukázali mi to a dali mi priestor, aby som mohla ukázať, čo vo mne je. A keďže som veľmi súťaživý a ambiciózny človek, keď mi niekto povedal, že to nedokážem, povedala som si: dokážem to ešte lepšie a všetci uvidíte. Tak sa to všetko spojilo.
Slovensko je z pohľadu Nemecka tiež východ. Slovenských pracovníkov si tam vážia, ale slovenská firma ako subdodávateľ, navyše s centrálou v Kežmarku, je iná vec. Ako vás prijali?
Svojho nemeckého partnera poznám roky. Vzťah, ktorý sme si vybudovali, je myslím už oveľa viac než biznisový. Je tam kamarátstvo a vybudovaná dôvera. Bolo veľa situácií, keď oni pomohli mne a ja im. Nakoniec sme sa dostali do štádia, keď bolo pre nich úplne irelevantné, či som zo Slovenska alebo z Kežmarku.
Nemci a celý Západ si nás začali oveľa viac vážiť. Naozaj si povedali, že sú to skúsení ľudia, ktorí možno chcú viac peňazí, lebo sme sa dostali na ich životnú úroveň. Ale ich slovo platí: keď povedia, že niečo urobia, tak to urobia. Samozrejme, sú výnimky, nie všetci sú takí. Ale tí, ktorí dlhodobo pracujú v zahraničí, to pochopili a fungujú takto.
Ak nás počúva niekto, kto tie vzťahy nemá: čo bolo na začiatku? Dá sa vaša skúsenosť zopakovať, alebo je unikátna?
Keď som prišla do Nemecka a začala s nimi komunikovať, nastavila som si štýl, že počúvam. Počúvala som všetko. Aj keď som si myslela, že je to hlúposť. Vždy hovorím, že keď mi investor povie, že tráva je modrá, tak tráva je modrá, len nech mi za to zaplatí. Postupom času videli, že som človek, ktorý drží slovo, a keď treba niečo urobiť, tak to urobí. Ale keď je niečo úplná hlúposť alebo sa do mňa niekto naváža, viem si povedať svoje.
Stala sa mi taká situácia, keď som mala asi 25. Bola to moja prvá obrovská stavba a investor bol typický Nemec. Človek, ktorý vie všetko najlepšie, vytvoril si vlastnú konštrukciu, takže nič nie je lepšie ako ona. Keď prišiel na stavbu, vysvetľovala som mu: prosím ťa, toto nefunguje. Na papieri na stole to máš pekne nakreslené, ale to neznamená, že to bude fungovať v teréne, všetko musí kopírovať terén. Nie, bude to fungovať a bude to takto.
Tak som povedala: dobre, zober si meter, poďme sa postaviť k tej rade a odmerajme si to. Prešli sme nejakých 10 až 15 metrov a, samozrejme, už mu to nevychádzalo, lebo meter sa nedá oklamať. Strašne sa rozčúlil. Začal hádzať tým metrom a hovoril, že to bude fungovať. Bola som ticho, nechala som ho vykričať, už mi začali cukať kútiky a povedala som si, no dobre, máme tu scénu.
Keď videl, že ma to nepohlo, prišiel za mnou a povedal mi: keď sa s tebou rozprávam, budeš pozerať do zeme. Vtedy mi to stačilo. Povedala som si: no, môj zlatý, určite. Usmiala som sa a povedala: tak toto tu končí, odchádzam. O mesiac mi ponúkol ďalšiu stavbu, lebo sa mu spolupráca páčila. Také boli začiatky.
Povedzme, že nás počúva 22-ročná žena, ktorá by chcela ísť rovnakou cestou. Vedie tá cesta cez predchádzajúce podnikanie? Asi ste sa tam neocitli len tak.
Vyštudovala som hotelovú akadémiu, bola som prevádzková manažérka v gastronómii, takže som sa ocitla na mieste, kde som absolútne nevedela čo a ako. Nemôžem povedať, že existuje nejaký návod, ako uspieť alebo ako si vybudovať vzťahy v zahraničí. Chce to neskutočnú trpezlivosť a neskutočné sebazaprenie.
Myslím si, že to platí v každom podnikaní. Možno má niekto šťastie, že príde, má vydláždenú celú cestu a dvere sa mu otvárajú. To nebol môj prípad.
Je ľahšie začať rovno tam, alebo musí človek najprv ukázať, že niečo dokázal na Slovensku?
Myslím si, že je jednoduchšie, keď začnete tam. Keď ešte nie ste poškvrnení slovenským podnikaním. Ja som celý čas fungovala v Nemecku a na Slovensku začínam podnikať až teraz. Samozrejme, som tu, nikdy som neodišla, ale vždy som si hovorila, že tu niečo vybudujem. Vieme, ako to tu funguje a aké je ťažké sa k niečomu dostať. To, že ste šikovní, že hráte fair play alebo že ste transparentní, tu nehrá absolútne žiadnu rolu. Hrajú tu úplne iné veci: známosti, a každý sa k veciam dostáva úplne inak.
Napríklad fungovanie so slovenskými firmami. Keď dostanem faktúru, zaplatím ju. Nepotrebujem čakať na posledný deň splatnosti alebo ešte dva týždne potom, lebo však všetko má čas. Toto ma neskutočne vytáča. Nie som na to zvyknutá a ani si na to nechcem zvyknúť. Keď mám niekomu volať, aby mi zaplatil moje peniaze, to je to najhoršie, čo existuje.
To je dosť škandinávske myslenie.
Naučili ma to Nemci. Ak niekto urobí svoju robotu dobre, prečo by som mala čakať? Samozrejme, ten kolobeh peňazí je strašne dlhý, ale ak som svoje peniaze dostala, prečo mám čakať? Pre mňa sú vždy na prvom mieste ľudia, ktorí pre mňa pracujú. Toto nie sú moje peniaze. Sú to peniaze, ktoré zarobili iní ľudia, a preto ich majú dostať oni.
Naučilo ma to, že naspäť dostanete lojalitu, rešpekt a dôveru. Aj keď potom vznikne problém, lebo problém sa môže stať, s peniazmi alebo so škodou, tí ľudia vás dokážu pochopiť oveľa lepšie, ako keď sa takto nesprávate. Takže pre mňa bolo oveľa lepšie začať tam a nastaviť sa na úplne iný systém fungovania, než keby som začínala poškvrnená podnikaním na Slovensku.
A myslím si, že ani investorov v zahraničí veľmi nezaujíma, či máme niečo urobené na Slovensku. Každý vie, ako to tu funguje, alebo celkovo vo východnej Európe, že nie všetko je také transparentné ako na Západe. Nehovorím, že na Západe je všetko úplne transparentné, ale myslím si, že je to tam ľahšie.
V Číne je robotizácia stavebníctva pokročilá, stavajú sa tam aj 3D tlačené budovy. Privítali by ste viac automatizácie aj v Európe?
Určite áno. Celé je to však o rozhodovaní na trhu a o mentalite. S Nemcami som sa stretla skôr s tým, že sú veľmi hodnotoví. Čokoľvek, čo prichádza z Ázie, je pre nich stále také, že radšej to neskúšajme, majme svoj overený systém a poďme ním, aj keď bude oveľa drahší.
Pritom je to niečo veľmi jednoduché, môžete kúpiť aj štyri, a keď sa niečo pokazí, len vymeníte kus. Ale oni sú presne za to, že chceme nemecké produkty a nemecké stroje. Na niektoré časti máme dokonca zakázané používať čínske stroje, lebo sa boja o kvalitu. My máme nemeckých zákazníkov, ručíme svojím menom a svojou kvalitou, a tak zostávame pri tom, čo máme.
Obchodná vojna eskaluje a Európa je v strede. Dekády sme sa spoliehali na globálne dodávateľské reťazce. Cítiť aj vo vašom odvetví, že sa oplatí viac vecí robiť v Európe?
Myslím si, že je tu neskutočný priestor. Ja osobne do toho ísť nechcem, mám toho už absolútne dosť a mám iné sny. Ale videli sme to, keď pred pár rokmi zablokovali Suezský prieplav. Tisícky modulov stáli pred prieplavom a my sme nemohli stavať. Vtedy si investori uvedomili, že sme príliš závislí.
Európa prichádza do štádia, keď chce byť samostatná, tak ako napríklad Švajčiari. Nespoliehať sa na nikoho iného a vyriešiť problém tak, aby sme to zvládli, nech sa vo svete deje čokoľvek. Vidím to aj na mojich investoroch.
Aj keď dokážu kúpiť konštrukciu z Číny o 70 % lacnejšie, potrebujú nájsť riešenie tu v Európe, a tak začínajú používať výhradne európske značky. Konštrukcie, meniče, trafostanice, káble, všetko. Aj keď priplatia, aj keď zaplatia o 40, 50, alebo 60 percent viac, povedia si: podporujeme náš trh a ekonomiku a ideme ďalej.