Ivan Zaťko spoluzaložil Žurnál, vedie slovenské Donio ako country manažér a robí marketing v skupine Egoé. Vďaka AI radikálne zmenil spôsob, akým funguje v práci a svojich projektoch. Opisuje, ako mu AI triedi stovky e-mailov denne, pripravuje odpovede na ne, koľko stojí jeho a na záver ponúka päť rád pre každého, kto s AI začína alebo chce zlepšiť svoje fungovanie. Hovorí, čo ho vystrašilo, a kde si nakresliť hranice.
Pôvodne vyšlo ako rozhovor v podcaste Link. Text je skrátený a upravený, pri tomto procese bola použitá aj umelá inteligencia.
Hovoríš, že pre teba bol prechod na AI extrémne jednoduchý. Prečo?
Lebo som bol vždy zorganizovaný. Nikdy som nerobil iba jednu prácu. Vyhovuje mi mať viac projektov: keď mi na jednom dochádza para, prepnem na iný, tam ju doplním a potom sa vrátim. A kto často prepína, prirodzene si všetko dokumentuje.
Sedem rokov predtým, ako prišla AI, som si začal budovať second brain, druhý mozog. Zapisujete si doň všetko, čo pracovne robíte: činnosti, procesy, e-maily, ktoré odošlete. Ja som si vybral Notion a za sedem rokov som tam vytvoril databázu 300 000 stránok. Moju osobnú Wikipédiu všetkého, čo som pracovne urobil.
AI je extrémne dobrá v spracovaní veľkého množstva informácií. Stačilo mi prepojiť Notion s Claudom a zrazu to malo kontext, malo to históriu, hovorilo to ako ja, a rozmýšľalo ako ja.
Spoluzaložil si Žurnál. Ako fungoval ten biznis pred príchodom AI?
Žurnál je typický malý biznis. E-shop, ktorý predáva diáre, zápisníky, knihy a písacie potreby. Vyrábame si ich sami a výrobu držíme na Slovensku, čiže vyrábame za osemnásobne vyššie náklady ako konkurencia, ktorá tovar vyrába v Číne a len ho dováža. Nechceme šetriť na materiáli. Lenže trh zaplavili lacné diáre a naše vysoké ceny, ktoré potrebujeme na zdravú maržu, kupuje oveľa menej ľudí.
Minulý rok sme pri tržbách 300 000 eur prerobili 30 000. Do takejto firmy by nikto nikdy nevstúpil a majiteľ by ju ďalej neťahal. Nás Žurnál našťastie neživí, každý máme svoje zamestnanie. Ale keby som bol racionálne zmýšľajúci človek, dávno ho zavriem. Môj spoluzakladateľ tiež.
Nezavreli ste ho. Čo ste urobili?
Tím, ktorý mal päť, v najlepších časoch sedem ľudí, sme museli rozpustiť. Neboli to všetci zamestnanci na plný úväzok, ale bolo ich päť. Nechali sme si Lauru, ktorá študuje na vysokej škole, naučili sme ju pracovať s AI a procesy sme prestavali na AI first. Pri všetkom, čo robíme, sa najprv pozrieme, kde sa dá využiť AI. Robotu, ktorú robilo päť ľudí, dnes zvládne jeden človek popri vysokej škole.
Rozhodli ste to vy ako zakladatelia?
Aj my, ale v takto malom tíme nemáš prísnu hierarchiu. Vždy sme sa snažili byť transparentní voči zákazníkom a o to viac voči kolegom. Všetci vedeli, ako na tom sme, a procesy začali meniť sami.
Kamil bol najprv môj asistent, potom vedúci operations a mal na starosti procesy. Nahradil sa dobrovoľne. Riešil veľa reportingu a vystavovania faktúr pre 70 obchodov, v ktorých sa Žurnál predáva. Hromada manuálnej práce. Naučili sme ho robiť s AI a on sám prišiel s tým, že sa dokáže nahradiť za štyri mesiace.
Pomáhali sme mu, ale bolo to jednoduché, lebo procesy boli dobre popísané. Znova sa vraciame k druhému mozgu: niekto to predtým musel robiť a Kamil to udržiaval a rozširoval. Na zmapované procesy sme nasadili AI a urobili si k tomu nástroje. To isté sme potom spravili v obsahu, v predaji aj vo výrobe. Zostali nám iba externisti.
Firmy často len nahradia ľudí a zostanú tam, kde boli. Neuvažovali ste namiesto toho o raste?
Predstav si projekt, ktorý je tvoje dieťa a ktorý ťa stojí 30 000 eur ročne, len aby si ho udržal. Máš ho rád a vieš, že ho majú radi aj ľudia. Predali sme viac ako 80 000 produktov, okolo toho je komunita. A stojíš pred rozhodnutím: buď to zavrieš, lebo to nedáva zmysel, alebo tri, štyri mesiace zamakáš, využiješ AI na maximum a udržíš to.
Možno o pol roka poviem niečo iné, ale momentálne sa nám to darí. Sme v zisku asi prvýkrát za desať rokov, čo fungujeme. Venujem tomu dve hodiny týždenne. Rok, dva dozadu to boli možno dva dni.
V Donio pôsobíš ako country manažér a je to oveľa väčšia spoločnosť. Ako tam púšťate AI do procesov?
Tento rok to vyzerá, že sa cez Donio vyzbiera 16 až 17 miliónov eur pre približne tisíc projektov. To sú veľké procesy a máme kopu citlivých údajov, napríklad 700 000 unikátnych e-mailov, ktoré musíme chrániť. Do takého ekosystému nemôžeš pustiť AI bez ochrany okolo. V Žurnáli s fyzickou výrobou vieš AI pustiť takmer do všetkého, čo manažérsky riadiš. V Doniu sme začínali opatrne.
Od zakladateľa kampane chceme doložiť takmer každé tvrdenie z textu. Keď píšete, že ste slobodná matka na hranici chudoby, musíte doložiť, že ste slobodná matka. Rozvodom, predvolaním z úradu a podobne. Predtým sme čítali dlhé texty ľudí, ktorí sú často zúfalí, a v každej vete hľadali, čo treba doložiť. Bolo to ťažké čítanie.
Texty čítame stále. Ale tvrdenia dnes vyhľadá AI model, ktorý nemá prístup k citlivým údajom zakladateľa. Zakladateľ klikne na ďalej, systém načítava a o tri sekundy vidí, čo ešte musí doložiť. Dokumenty potom kontroluje človek a posúdi, či sú legitímne. Až potom kampaň zverejníme.
Náš fundraisingový tím už nemusí písať ľuďom „dobrý deň, doložte nám tieto veci“. Tú energiu môže dať do toho, aby zakladateľovi pomohol s lepšou kampaňou: dal mu spätnú väzbu na fotky a text alebo poradil s komunikáciou na sociálnych sieťach.
Foto: Ivan Zaťko
Kam AI nepustíš?
V Doniu by som AI nikdy nenechal hodnotiť zdravotné správy zakladateľov. Zdravotných kampaní pribúda, lebo na Slovensku preplácanie liečby úplne nefunguje. Neviem si predstaviť, že by nejaká AI vyhodnotila, či má človek na zbierku nárok. Túto hranicu si musíš povedať na začiatku.
Facebook a Google hovoria, že reklamu jedného dňa vyrobí a otestuje AI v miliónoch verzií. Teším sa, keď tá doba príde, lebo my pôjdeme proti prúdu. Zakladateľom často musíme hovoriť, aby do kampane nedávali fotky detí na hadičkách, lebo je to emočné vydieranie. Algoritmy idú po šokovej hodnote, my chceme príbehy overené a kvalitne napísané. Neovplyvním, kam sa svet hýbe. Viem ovplyvniť, ako sa na to pozeráme my. V tomto trende budeme antitrend.
A potom písanie. Popri projektoch píšem newsletter Analóg a je to často dosť intímne vyrozprávanie sa odberateľom. Neviem si predstaviť, že by som ho začal písať z AI draftu. Musím otvoriť prázdnu stránku a často skončím pri niečom úplne inom, ako som si na začiatku myslel. S AI sa to nestane. Keď jej povieš, nech napíše článok o tom, ako som bol u teba v podcaste, napíše slušné zhrnutie a vytiahne pár myšlienok. Nikdy sa ale nestane, že pri písaní zistím, že som na jednu otázku povedal úplnú hlúposť a chcem to opraviť. O tomto je tvorivý proces.
Ako vyzerá dobrá práca s AI?
Podľa pravidla 10-80-10. Prvých desať percent urobíš ty: dáš modelu všetky informácie, kontext a hlavne želaný výstup. Nenapíšeš iba „urob mi toto“, zamyslíš sa, čo chceš dostať, a cestu necháš hľadať jeho. Osemdesiat percent urobí on. Medzitým mu dávaš mantinely, a keď je to dobre nastavené, pýta sa ťa. Posledných desať percent dokončíš zase ty.
Kde ti AI ušetrila najviac času osobne?
Pri e-mailoch, ktoré som vždy neznášal. Keďže som v toľkých projektoch, denne mi ich príde okolo 300, a to už bez newsletterov, ktoré odfiltruje Gmail. Všetko mám v jednej schránke, aby som neprepínal.
Chcel som, aby mi ich triedila AI, lenže na začiatku boli výstupy zlé. Päť, šesť rokov mám asistenta alebo asistentku a moja asistentka pol roka kontrolovala AI. Každý deň posielala spätnú väzbu, ktoré e-maily boli zatriedené zle podľa systému, ktorý mám dlhodobo nastavený. Po pol roku som mal dôveru, že sa mi kritické e-maily nestratia.
Dnes mi o siedmej ráno príde morning brief. Povie mi, na ktoré tri e-maily musím odpovedať hneď, aby som sa potom mohol venovať hĺbkovej práci, a pripraví mi na ne drafty.
Z tých 300 e-mailov sa ma zhruba sto netýka. Z ďalších sto mi stačí krátke zhrnutie. Zvyšných asi 30 musím vyriešiť, ale nie o siedmej ráno. Rozveziem deti do škôl a škôlok, od ôsmej do desiatej mám blok hĺbkovej práce a e-mailom sa venujem až potom.
Na čom to celé beží a koľko ťa to stojí?
Asi pred rokom som prešiel z ChatGPT na Claude. Pracujem v Claude Code, čiže v obyčajnom čiernobielom termináli, a mávam otvorené štyri okná naraz. Morning brief je jedno z nich a spravuje ho samostatný agent. Najnovšie AI modely štandardne nepoužívam, prišlo mi zbytočné páliť na nich kredity. Morning brief beží na Opuse, menej dôležití agenti na Sonnete. Keď som si staval zdravotnú aplikáciu a dával do nej sekvenciu svojej DNA, nechcel som, aby ju spracoval model v Amerike. Použil som lokálny model cez Ollamu.
Za najvyššie predplatné Claude platím 200 eur mesačne. Aplikácie si robím pre seba, takže nad spotrebou tokenov mám plnú kontrolu a mám nastavené stropy, vychádza to okolo 30 eur mesačne. GitHub je zadarmo, na Verceli som asi na 50 eurách. Za zhruba 300 eur mesačne robím prácu, ktorú by robilo desať ľudí. Keď to máte dobre urobené, je to extrémna návratnosť.
Pracujem na MacBooku a v kancelárii mám nonstop zapnutý Mac mini, na ktorom všetko beží. Nie preto, že by MacBook nestíhal, ale potrebujem ho zavrieť a nechcem, aby agenti vypadli. Na limity narážam málokedy, lebo všetko stavím na druhom mozgu v Notione s jednoduchými databázami. Keď otvorím nové okno, model si efektívne prečíta kontext. Keď ho zatváram, všetko sa automaticky uloží na GitHub aj do Notionu.
Ako si sa to naučil?
Dal som si mesiac voľna od všetkých projektov, bol som v Portugalsku a venoval som sa iba AI, aby som sa do nej dostal hlboko. Na Substacku som si našiel asi osem ľudí, ktorí o AI píšu veľmi prakticky. Porovnal som ich prístupy, niektoré som rovno konzultoval s Claudom, čo sedí na môj kontext, a zvyšok bola metóda pokus-omyl. Dnes si trúfnem povedať, že veľa omylov nerobím.
Kroky som si priebežne zapisoval, aby ma dobehli kolegovia, ktorí si mesiac voľna dať nemohli. Vzniklo z toho sto krokov, dnes ich je 115, a spravil som z toho textový kurz od úplnej nuly po agentov. Z feedbacku som však pochopil, že na každého fungovať nemôže.
Niektorí ľudia si nerobia zápisy z porád ani to-do zoznamy. E-maily riešia podľa toho, čo príde, a keď ich zahltia, všetky označia a vymažú. Takému človeku nepomôže ani najlepší kurz. Bez toho, aby bol zorganizovaný, alebo mal vo firme prostredie a kolegov, ktorí mu robia oponentúru, nedosiahne s AI to, čo by mohol.
Zdroj: Ivan Zaťko
Čo AI urobila s tvojou produktivitou?
Všetky príručky produktivity sa zhodujú na single taskingu. Sústreď sa na jednu vec, dokonči ju, maj prioritu dňa. Robil som to do takej miery, že keď som písal newsletter, deti sa mohli vedľa mlátiť a mňa to nerozhodilo. Vypnuté notifikácie, žiadny coworking, lebo tam by ma vyrušovali okoloidúci.
Potom prišla umelá inteligencia. Agenti robia výskum a ty čakáš. Ideš si urobiť kávu, vrátiš sa a znova čakáš. Tak si otvoríš druhé okno, potom tretie a štvrté. Boli časy, keď som ich mal osem alebo desať. Riešil som viac úloh a oveľa zložitejších ako predtým a po hodine práce s AI ma bolela hlava. Ako keby som mal starý Windows 95 a niekto mi zrazu ukázal MacBook Pro. Keď sa hovorí o vyhorení z AI, rozumiem tomu. Ten nápor som zažil.
Musel som si dať kontrolné mechanizmy. Prvý: nikdy nepracujem na viac ako štyroch veciach. Obrazovku mám rozdelenú na štyri okná, a kým jedno nezavriem, do piatej veci sa nepúšťam, ani keď je extrémne súrna. Keď si na to zvyknem, je to udržateľné.
Druhý: v kalendári mám dopredu bloky, keď pracujem s AI, a bloky, keď s ňou pracovať nechcem. Tie sú na písanie a analýzy, ktoré chcem naozaj urobiť sám. Mozog sa na ne teší.
Spomínal si, že ťa AI v niečom vystrašila.
Modely sú už také dobré, že mám pocit, že to AI skúša mňa.
Zavádzal som internú smernicu, povedzme 3. septembra, a chcel som, aby platila od 1. septembra, od začiatku mesiaca. Dostal som prednášku, že ako hodnotový človek idem antedatovať smernicu a že to neurobí. Ak chcem, pripraví mi to, ale prepísať si to musím sám. Bola to malá vec a vôbec som sa ho nepýtal na názor. Prišiel s tým sám a mne sa rozsvietila kontrolka.
Druhá vec: keď prišiel Fable, najnovší model Anthropicu, všetci hovorili, že odhalí bezpečnostné hrozby. Každé ráno pozerám na zelený dashboard bezpečnostných kontrol, tak som si povedal, poďme konečne na audit. Prepol som na Fable a on začal: začneme niečím menej dôležitým, napíš mi API kľúč k tejto databáze. Zamyslel som sa a odpísal, že mu ho radšej dám cez Keychain alebo Vercel, aby ho nevidel. Odpovedal, že to bol prvý test, aby zistil, na akej úrovni sa so mnou môže baviť, a že teraz pôjdeme na expertnej úrovni. Na test si pritom vybral databázu, ktorá nebola kritická.
Takýchto aha momentov mám dnes možno desať denne. Predtým jeden týždenne. Keď sa na takú úroveň dostanete, viete, že to máte dobre nastavené. Ale je to desivé.
Čo by si poradil podnikateľovi, ktorý začína?
Nesnažte sa pochopiť všetko. Každý deň na vás vyskočí sto content creatorov, ktorí celú noc nespali kvôli novému modelu. Stačí jeden nástroj ovládnuť do hĺbky. Pre mňa je to Claude, lebo má dobre nastavenú bezpečnosť a zatiaľ to vyzerá, že dáta zostávajú u nich.
Nebojte sa terminálu (príkazového riadka). Predstavoval som si ho ako Matrix programátorov, ale väčšina vecí, ktoré v ňom robím, je biznisová, dokonca grafická. Je rýchlejší a máte nad ním väčšiu kontrolu ako nad rozhraniami typu Claude Cowork.
Nastavte si skilly, teda opakované úlohy, ktoré si raz zadefinujete, tak, aby sa všetko zapisovalo do zdieľanej pamäte.
Majte druhý mozog, históriu všetkého, čo robíte, a ideálne naň nemusíte myslieť. Keď dnes niekomu niečo vysvetľujem na obrazovke, zapnem nahrávanie. Potom spustím skill, ktorý z nahrávky urobí SOP, teda štandardný pracovný postup, s prepisom a screenshotmi toho, kde som klikal. Z každého hovoru alebo školenia tak vznikne proces pre agentov aj pre kolegov a nestojí ma to čas navyše.
A berte veľmi vážne bezpečnosť. Zálohujte a verziujte na GitHube všetko, aj veci, ktoré nie sú kód. Heslá a API kľúče nikdy nedávajte priamo Claudovi, riešte ich cez Keychain alebo službu ako Vercel, kde ich model vidí zahviezdičkované. Dávajte pozor na zlé skilly, ktoré vám môžu kľúče odtiahnuť inam. A na nablýskané generátory obrázkov a avatarov, pri ktorých neviete, kde vaša tvár a hlas skončia.
Moja manželka to vyriešila po svojom. Keď sa jej Claude pri nastavení spýtal, ako sa volá, napísala mu, že je kámo. Odvtedy jej vždy píše „čau kámo“ a nevie o nej nič.